DV: Aké máš pocity po filme?

AS: Aké máš telesné prejavy keď sa povie Anjeli plačú?

ZP: Hrozné, nemám chuť už nič viac robiť.

DV: To ťa tak zobrala tá kritika?

ZP: Ale vieš čo, v podstate som aj rada...

AS: A to si ešte nepočula tu „echt“ kritiku...(smiech)

DV: Neskáč jej do reči! Hovor.

ZP: Raz mi moja sestra povedala:„Zuza, všetko čo urobíš, padne do nejakej žumpy. Hocičo, čo vôbec niekto urobí, padne do tej žumpy, čo tu je. Nikto tu o nič nemá záujem.“ Odrazu je úspech aspoň to, že som niečo urobila a niekomu sa to páči, a zvyšná časť sa aspoň naserie. V tomto zmysle je potom asi aj môj film úspešný, lebo oň existuje záujem, hoci človek aj tvorca obyčajne bojuje s nezáujmom. Bola som na koncerte, veľkej premiére Moyzesovho kvarteta, a bolo tam pätnásť divákov. Keď som si uvedomila, čo tí ľudia hrali, koľko na tom museli robiť, tak som si povedala, že mám šťastie, že robím film, na ktorého premiére bolo tristo ľudí a boli nadšení. Niektorých som nasrala, niektorých som potešila.

DV: Hovoríš o premiére Anjelov v Čechách? Tam boli diváci nadšení?

ZP: Áno, ale aj u nás... Po kritike na premietaní v Auparku mi diváci hovorili, že v Čechách sú také televízne programy, čím mysleli čistú publicistiku, ktorú robia na ČT...

AS: Tá relácia sa volá Legato.

ZP: Hej, Legato. Takú čistú publicistiku by  u nás mala robiť STV. Tým štyrom percentám by mala dať každý mesiac vo vysielaní priestor. Ale autorský film - to je niečo iné. V autorskom filme povie jeho tvorca len svoj názor, a na to tu  ľudia nie sú zvyknutí. Diváci si miešajú dokumentaristiku s dokumentáciou. Ja nie som sociologička ani žiadny dokumentátor, ale to im nevysvetlíš. Začnú ťa presviedčať, že to malo byť ako to Legato, lenže to sú dve strašne rozdielne veci.

AS: Na premiére v kine Mladosť si dostala na film pozitívne reakcie, zatiaľ čo na premietaní v Auparku si sa dočkala aj negatívnych reakcií.

ZP: Kto bol v Mladosti? Kamaráti, ľudia, čo vo filme vystupovali a nejakí filmári. Tí nemajú proti filmu nič, i keď najväčší argument v Auparku bol, že som si z tých, čo tam hrali, urobila srandu, že som ich zhovadila. Zaujímavé je, že tí, ktorých som tam vraj „zhovadila“, si to nemysleli. Mám skôr pocit, že problém je v ľuďoch, ktorí v sebe tie veci dusia a hovoria si “ja ten problém nemám“. A zrazu, keď im na tú strunu udrieš, sú hysterickí alebo nasratí. Som presvedčená, že geji a lesby podobné problémy, ako riešim vo filme, majú. Cítenie k iným si nevyberáš, a keď si raz gej, tak to nie je ľahké. Nie je to ľahké pre celú rodinu, nie je ľahké  na Slovensku. Ja som však nechcela bojovať za práva homosexuálov. Zdá sa mi, že to má robiť niekto iný. Tí, ktorí sú tu na to, aby bojovali za práva gejov a lesieb, tí, čo o tom otvorene rozprávajú.

DV: Vieš si predstaviť, že by u nás nejakú reality show vyhral gej, ktorý bude otvorene hovoriť o svojej sexuálnej orientácii?

ZP: Neviem si to predstaviť. V našom šoubiznise mi pripadajú všetci ako homosexuáli. Mám pocit, akoby v ňom boli všetci chlapi geji alebo bisexuáli. Keď som v rámci filmu točila SuperStar, rehotali sme sa s Marekom (Kraviarom), že Slovensko hľadá skôr Supergeja. Ich ten svet priťahuje, aj to krásno.

DV: A potrebuješ vôbec vedieť, kto je kto, kto je aký v tomto zmysle?

ZP: Ja nie. Len chcem povedať, že šoubiznis je na to zvyknutý, a tvári sa pokrytecky. Iba o tom hovorím.

AS: Vyskytla sa kritika, že vo filme chýbali lesby. Počas natáčania tam boli, ale vo finálnej podobe už nie.

ZP: Bolo tam jedno dievča aj so svojou kamarátkou. A pri nich som pochopila, že môžem točiť iba s ľuďmi, ktorí sú absolútne otvorení. Tá mladá baba, ktorá milovala ženu, a ja som chcela nakrúcať ich lásku však k tomu pristupovala v štýle „odtiaľ-potiaľ“. Je veriaca, má v sebe ten rozpor. Mala viesť dialóg s katolíckou cirkvou, ale ako človek bola veľmi neosobná. Napríklad som ju nemohla filmovať s cigaretou. Vraj keď fajčí, tak ju nemám filmovať. Nemohla by som ju filmovať s rodičmi, nemohla by som ju filmovať tam, ani tam. A  potom by som už len zistila, že robím publicistiku. A to nechcem. Nechcem robiť taký film, keď mi niekto povie odtiaľ-potiaľ.

AS: A ty si ich potom z filmu vyhodila?

ZP: Nie, nikoho som nevyhodila. Ony sa potom rozišli. Chcela som s ňou pokračovať v natáčaní aj s novou priateľkou, ktorá má syna, sledovať jej príbeh. Ale ona už nechcela. Už nebola natoľko presvedčená o tom, že to je to, čo chce robiť. Ja nerobím nátlak.

No a potom sa počas filmovačky objavila ďalšia žena, a tá sa do mňa zamilovala. Povedala mi na kameru, že ma miluje, bolo to krásne, pretože som zachytila vzťah. Veľa sme sa stretávali, veľa sa o tom rozprávali, bolo to veľmi pekné. Ale potom...

DV: ...si ju odmietla?

ZP: O to nejde... Ona si potom našla frajerku a povedala mi, že ten materiál nemôžem použiť. AS: Čo sa deje teraz s týmito babami? Máš nejaké správy?

DV: Ozvali sa, boli sa pozrieť na premietaní?

ZP: Tá prvá sa bola pozrieť, videla som ju v Auparku. Pýtala som sa jej, či sa jej to páčilo a povedala mi niečo veľmi neurčité, pretože bola s tou skupinou, kde bola Daučíková.

DV: No a?

ZP: Nepovedali nič konkrétne, oni boli iba nasratí. Emocionálne nasratí.

DV: Čo si myslíš, že tých rozhorčených divákov naštvalo?

ZP: Ja neviem... Keby som vedela, že ich nasralo niečo, čo je proti gejom a lesbám, tak by som tomu rozumela. Sú to však príbehy ľudí, odkrytých konkrétnych ľudí. A možno čakali, že urobím niečo iné, keďže je to jediný film o homosexuáloch na Slovensku. Že ja za nich niečo urobím.

DV: Mali priveľké očakávania?

ZP: Očakávali niečo, čo očakávajú od seba. Je to alibizmus typu „urob film o mne, ale bezo mňa“. Urob film o lesbách, ale nie o mne, ani o nej, lebo ona robí v štátnej správe. Pýtala so sa mnohých báb, či sú ochotné účinkovať vo filme, a reakcie boli, že „nie, lebo vieš, ja...“. Nakoniec som zistila, že nemôžem osloviť baby, ktoré robia vo firmách, štátnej správe, ani tie, ktoré majú rodiny. Každá má na sebe nejakú ťarchu a nemôže si to dovoliť. Ale boli dve, ktoré boli ochotné a musím povedať, že vtedy som sa zľakla. Ani jedna z nich nerobí v štátnej správe... To len aby ste vedeli, čo robia - jedna vyháňa duchov z tela a druhá veští, obe sú Maďarky. Perfektné baby, ktoré vychovávajú pätnásťročnú dcéru a majú rovnako dlhý vzťah. Presne takéto som hľadala, ľudí, ktorým niečo vydržalo.

DV: A čo tam bol za problém?

ZP: Oni boli šialené, vieš aké to bolo šialené? Proste jediné lesby, ktoré chceli účinkovať vo filme, boli šialené. Keby som vám to pustila, povedali by ste - ale  toto nie je vzorka typických lesieb.

DV: No práve... neurazil komunitu výber ľudí vo filme? Jeden pár - sociálne prípady, ďalší farár, ktorý sa rozhodol ostať pri viere. Kto bol viac rozčúlený - chlapi alebo ženy?

ZP: Ja si myslím, že v Auparku sa nasrali muži aj ženy. Skupina ľudí.

AS: Dokonca aj heteráci.

ZP: Heterácki katolíci.

AS: Aj heteráci nekatolíci.

ZP: Hej. Aj moja teta z toho bola znechutená, ale o týždeň mi zavolala, že som to dobre spravila. Musela film najprv vstrebať.

AS: Jednou z ďalších kritík, ktorá padla bolo, že film nemal scenár.

ZP: Čo je to scenár? To, že niekomu poviem, čo má robiť a čo hovoriť. Keď idem filmovať, mám v hlave scenár a viem, čo chcem filmovať. Ale preto robím dokument, že ma baví odhodiť ho a robiť s ľuďmi. Nikto nemôže nakrúcať bez toho, aby nemal nič pripravené. Ale aby som trvala na nejakom scenári, to by som bola otravná. To mám strašne rada, keď mi niekto, kto v živote nenapísal scenár a neurobil film, hovorí, že ten film bol zle postrihaný a nemal scenár. Ale to je to naše Slovensko.

AS: A čo je teraz s tými ľuďmi z filmu? Sleduješ ich životné príbehy?

ZP: Lacko (to je ten farár) vo filme krásne spieva v kostole. Ukázala som, že tam do toho kostola patrí. Je ako ten androgýnny anjel. Teraz hovorím o tom, prečo ma ten človek s krásnym úsmevom fascinoval. A zrazu vysvitlo, že aj on je v podstate človek, ktorý má vzťahy tam aj tam. Keď som mu to ukázala, tak ho to emotívne... no ako keby som mu ukázala zrkadlo.

AS: Rozrušilo ho to?

ZP: Áno, rozrušilo ho to. Povedal, že ten film je dobrý, ale videla som, že je rozrušený. Neprišiel ani na premiéru. Ale vyhľadali ho ľudia z filmového ústavu, ktorí film videli. Všimli si, že Lacko robí vedľa v kaviarni čašníka a povedali mu, že film bol úžasný a že mu  gratulujú. Nakoniec bol rád.

DV: A ďalší účinkujúci?

ZP: Marek v jednom zábere hovorí: Bude to postúpenie do vyššieho levelu, keď si nájdem ženu? To je vtip. Mám právo na nejaký humor. Ale to je presne o tom - ten človek sa nad niečím trápi, rozmýšľa nad tým, uvedomuje si, že chce mať deti a chce mať pokoj s matkou a pritom stále nedokáže povedať svojim rodičom, že je gej.

DV: Je to pravda, že Anna Daučíková v Auparku vykríkla, že ako sa opovažuješ točiť film o nich?

ZP: Hej, že ako sa opovažujem.

DV: Máš sa preorientovať, alebo aká bola podmienka toho, aby si mohla točiť film o homosexuáloch­?

ZP: V prvom rade si myslím, že ona ako človek, čo učí videotvorbu na VŠVU, mala zobrať kameru do ruky a natočiť ten film pred desiatimi rokmi. Čo sa týka podmienky, neviem, ja o sebe nebudem hovoriť, že som „tá heteráčka“ kurník šopa! Čo je koho do toho, akú mám ja sexuálnu orientáciu? To je každého osobná vec. Nebudem v Auparku vykrikovať, či som bisexuálna alebo aká! Daučíková mi ešte tvrdila, že nepoznám ich komunitu, keď hľadám ženy s deťmi, lebo že lesby nemajú deti. Je mi to smiešne a čudujem sa, že také ženy nepozná.

AS: Naozaj?

ZP: Ako keby v tejto komunite neboli ženy s deťmi. Ako keby sa s ňou to dieťa vylučovalo. Keď homosexuáli chcú mať deti, tak aj lesby chcú mať deti, keď na to príde.

AS: (Smiech) Vidím, že Zuza sa skalopevne drží svojho pojmu „homosexuál“ namiesto gej.

ZP: Mali sme na škole prednášky psychológie s docentom Heretikom. Raz nám dal otázku, či by sme dieťa zverili homosexuálom. On by to urobil. Strhla sa ohromná diskusia a aj keď som ešte nerobila tento film, začala som o tom rozmýšľať. Počas filmovania, keď som spoznala homosexuálny pár z Nového mesta, som si ako matka dvoch detí odpovedala, že by som im to dieťa dala. Tí ľudia sa majú radi a chcú mať dieťa.

DV: Predpokladám, že tak ako si novinár v rozhovoroch rieši svoje otázky, tak si si aj ty filmom riešila svoje. K čomu si dospela, čo si si potrebovala vyriešiť?

ZP: Nikdy sa to nedá povedať konkrétne. Ako rukolapný príklad môže slúžiť to dieťa, ale ide skôr o vnútorné poznanie. Napríklad som si vďaka filmu uvedomila, že voľakedy som mala muža, ktorý je homosexuál. Vtedy som to nevedela, ale ako som robila dva a pol roka ten film, zistila som, že ten môj bol jasný gej. A to nie je poznanie, ktoré sa dá opísať slovami.

AS: Máš už na nich „ciťák“?

ZP: Presne.

DV: Máš kľúč od tajomstva.

ZP: Ale áno. Nikdy som nechápala, ako sa tí ľudia vycítia, ale zistila som, že je to naozaj tak. Sú to také jemné veci, ktoré zrazu pochopíš.

DV: Poďme aj k iným reakciám na film, než tým z Auparku. Ako reagovali tvoji spolužiaci, kolegovia, štáb?

ZP: Keď sa na to pozerali filmári, hovorili mi, že je to krásny film o láske. Môj strihač sa na svet díva len pozitívne a z filmu vyhadzoval všetky pasáže, v ktorých by sa mohli geji zhovadiť. On je na to veľmi citlivý, chcel urobiť film o láske a o trápení. Zato môj profesor Dušan Hanák nemá rád metódu, ktorou robím. On má rád hraný dokument a vždy si precízne pripraví scenár ako na hraný film. Neverí, že metódou, ktorou robím ja, sa človek môže dostať hlbšie, ale keď videl ten materiál, povedal že je to niečo úžasné. Ocenil, že som sa dostala k ľuďom hlbšie a že to nie je len reportáž, ktorá často ide po povrchu.

DV: Ako si sa dostala hlbšie? Napríklad do situácie, kedy dvaja chlapci oznamujú mame, že sa idú brať?

ZP: Zorganizovala som si to. Vedela som, že to chcú urobiť, ale musela som veci mierne pohnúť. Niekedy musíš ľudí aj provokovať, vyzvať ich – poďme toto natočiť! Postaviť ich pred vec.

AS: Aj tých dvoch, ktorí sa išli spýtať na úrad na možnosti adoptovať si dieťa?

ZP: Tiež. Musela som ísť na úrad, spýtať sa úradníčky, či by bola ochotná vystupovať vo filme, napísať žiadosti na mestský úrad, aby mi tam dovolili filmovať, celé to musel schváliť starosta. Potom som sa spýtala tých dvoch, či chcú mať dieťa a či sa chcú porozprávať s úradníčkou. Musela som si hľadať témy, ale tak, aby neboli umelé. Filmár musí vedieť kvôli filmu vyprovokovať veci.

DV: Najviac ma šokovalo, že matka jedného z chlapcov, žijúca v zlých sociálnych pomeroch, kde by si nečakala dostatok informácií potrebných k vypestovaniu tolerancie, sa prejavila ako tolerantná bytosť, ktorá sleduje tému homosexuality a chlapcom dopraje ísť cestou, ktorú si sami vybrali.

ZP: Pochopila som, že s témou homosexuality majú problém meštiaci a katolíci. Ale obyčajní ľudia viac cítia. Ako napríklad tá Cigánka v gete, kam som sa bála ísť s kamerou, tá bola v pohode. Títo ľudia nie sú vzdelaní, ale veci prirodzene chápu. Celá komunita homosexuálov hovorí o tolerancii, ale sami nie sú ochotní tolerovať. Kričia: tolerujte nás, lebo máme inú orientáciu, ale ak o nich človek nakrúti film, nie sú ochotní tolerovať to.

DV: Možno sa ako úspešní ľudia, ktorí sa uplatnili, nechcú stotožňovať so sociálnymi prípadmi len preto, že majú rovnakú orientáciu.

ZP: Poznám toľko úspešných gejov! A nik z nich verejne nepovie, že je gej. Vraj len dvadsať percent gejov sa hlási k svojej orientácii, takže zo štyroch percent si to prizná len dvadsať percent a v Čechách štyridsať. Žijeme tu v pokryteckom systéme, v ktorom možno ľudia v gej-kluboch vrtia riťkami a hovoria si: my sme krásni, sme gej a sme niečo viac, ale z klubu to nevyjde ďalej.

DV: Kde sa bude film vysielať? Máš zabezpečenú distribúciu v Čechách?

ZP: Česká televízia prejavila záujem, povedali mi, že ak budú mať peniaze, tak film kúpia. STV ho podľa mňa nikdy neodvysiela, ale to hovorím len môj názor.

DV: Veď si majú pozrieť videopásku a rozhodnúť sa, nie?

ZP: Nemajú žiadnu videopásku, to Rybníček len tak povedal v médiách, ale nemá ju odkiaľ mať. Myslím si, že film pôjde po zahraničných festivaloch a 18. januára sa bude premietať v klube A4.

AS: Možno to aj stačí po tej šialenej emočnej vlne?

ZP: Možno hej. Chcem, aby to ľudia brali viac ako film, mňa tieto problémy hrozne ubíjajú.

DV: Aké problémy?

ZP: Keď nado mnou visí nejaká „domáca úloha“ – urobiť to, čo ľudia očakávajú. Nevládzem im vysvetľovať, že robím svoj autorský film a nebudem robiť domácu úlohu na žiadnu tému.

AS: Tvoje deti videli tvoj film?

ZP: Tánička videla nakrútený materiál, ale ten film je ťažký, lebo hovorí o rozpore, ktorý majú homosexuáli v sebe. Nechcem dieťa zaťažovať ťarchou problémov a trápení.

DV: Začínaš robiť nový film, o čom bude?

ZP: O slovenskej kinematografii a filmároch.

DV: Filmári sú tiež dobrá komunitka.

ZP: To bude ďalšia pohroma! So Zuzou Piussi sa rozprávali Andrea Sváková a Denisa Vološčuková